Ak porovnávame súčasnú školu z hľadiska potrieb modernej spoločnosti s vyspelou technickou civilizáciou, so vzdelávacími systémami v zahraničí, zisťujeme, že sa naše školstvo snaží držať krok so svetovým trendom. Súčasne v ňom však pretrvávajú tradičné koncepcie, ukazovatele a v porovnaní za svetom zaostáva. Snaha o reedíciu „starých“ myšlienok a koncepcií je badateľná, ale je založená skôr na statickom než dynamickom procese zmeny.
Obdobne je to i v pedagogike. Obdobie súčasnej pedagogiky je možné popísať ako obdobie rozporov a hľadania, nových prístupov k učeniu sa, k problematike kurikula a k hľadaniu dielčích kompromisov v pojatí a zameraní pedagogiky. Nie je tomu ináč ani pri koncipovaní cieľov a zamerania teórie a metodiky výchovy. V zameraní sa na podstatu a rozvoj osobnosti, či na normatívne vymedzenie vedomostí a spôsobilostí, či je nutná intervencia, alebo postačuje „klasická“ výchova a vzdelávanie.
V týchto súvislostiach sa vynára otázka, či je učiteľské povolanie skôr umením alebo remeslom, ktoré má zlaté dno. Domnievame sa, že vystačiť si s návodmi a radami ako i používať „kuchárky a recepty“ sa v učiteľskej profesii nedá. Preto je učiteľstvo skôr umením ako „remeselnou výrobou“ človeka. Z pohľadu do učiteľskej praxe, je vidieť, že komplexnosť situácií, v ktorých učiteľ jedná, nie je možné zvládnuť z receptami, radami a poučkami. V tomto pojatí ide teda skôr o umenie, než remeslo.