Seminární práce: Etika v podnikání - Psychologické a etické aspekty sprevádzania zomierajúcich pacientov

Tému seminárnej práce som si vybrala z toho dôvodu, že mi je to všetkých tém najbližšia, práve preto, že ja a moja rodina sme v čase, kedy naši najstarší členovia rodiny pomaly odchádzajú z tohto sveta a my sa staráme o to, aby ich posledný čas na tomto svete bol pokojný, harmonický a hlavne humánny. Stretám sa preto každý deň s rôznym prístupom zdravotníckeho personálu a s rôznymi reakciami a názormi najbližších členov rodiny k úrovni služieb v týchto zdravotníckych zariadeniach. Touto seminárnou prácou chcem poukázať na psychologické a etické aspekty sprevádzania umierajúcich pacientov ako služba človeka - človeku, pretože si myslím, že i keď nie je dostatok financií v zdravotníctve na Slovensku a tak personál nemôže vždy zabezpečiť všetko, čo pacientovi spríjemní pobyt v hospici, vždy je to od človeka, ako sa k tomu postaví, či urobí niečo málo navyše, či sa na pacienta usmeje a povie mu pár hrejivých slov a tým mu spríjemní dlhý deň. Myslím si, že práca v hospici je z väčšej časti poslaním ako prácou a ľudia, ktorí si toto poslanie vyberú, by nemali na to zabúdať. Umierajúci pacient, ktorí sa ocitne zrazu v hospici, má strach, často veľké bolesti, je skoro väčšinou nevedomý a nerozumie situácii, v ktorej sa nachádza, preto prístup personálu by mal byť o to citlivejší. Prirovnávam to k situácii ktorá je síce ťažko porovnateľná, ale je takým slabým odvarom. Ocitla som sa v nej v tomto roku, tesne po operácii, kedy po prebudení som cítila veľkú bolesť, strach a úzkosť a bola som odkázaná na pani sestričku, ktorá sa mala o mňa starať. Žiaľ som natrafila na pani sestričku, ktorá ma brala ako jedného z ďalších tisíc pacientov a vôbec nerešpektovala individualitu pooperačného stavu každého pacienta. Išla podľa tabuliek a predpisov a ja som sa mohla od bolesti zblázniť. Nebola som informovaná o tom, či prebehla operácia v poriadku, či sú bolesti, ktoré pociťujem normálnym prejavom tohto pooperačného stavu a cítila som strach. Nie som typom človeka, ktorý sa sťažuje alebo poukazuje na chyby, som skôr diplomatický človek, ktorý bude len čakať a dúfať, že sa situácia milým jednaním vyrieši. Od pani sestričky by mi možno v tej chvíli stačil úsmev, možno chytenie za ruku a pár utešujúcich slov. Touto nepríjemnou situáciou som si uvedomila, aký je dôležitý osobný prístup ošetrujúceho lekára, sestričky k pacientovi. Vynorilo sa mi mnoho otázok, čo je právnou povinnosťou a čo je humánnou povinnosťou personálu k pacientovi. Rovnako sa toto všetko týka nielen zdravotníckeho personálu v hospicoch a nemocniciach, ale aj rodinných príslušníkov a známych pacienta, ktorí ho sprevádzajú vo finálnej fáze jeho života. Aké požiadavky musia spĺňať?